Prešli viac ako štyri mesiace a ja na Teba myslím každý deň. Každý jeden. Nechválim sa. Jednoducho konštatujem …
Každý deň sa nájde aspoň jeden štartér, ktorý roztočí koleso spomienok.
Myslím na Teba, keď idem okolo Blumentálu. Lebo tam som sa chodil do poslednej lavice vyplakať vždy rovno cestou z nemocnice. A vidím Ťa úplne bezmocnú, v nemocničnom „úbore“ ako z umelého spánku kričíš „Mamááá, mamááá, …“.
Myslím na Teba, keď na dvore nasadám do auta a zrak mi padne na naše dvere. Lebo tam si stála a lúčila sa so mnou, keď som odchádzal do Ríma. A plakala si. Vždy si plakala, keď niekto išiel na dlhšie preč. Keď som sa z Ríma vrátil, našiel som ťa už v posteli. Lebo deň pred tým si mala prvú porážku.
Myslím na Teba každý deň, keď otvorím skrinku v mojej izbe a vidím šperkovnicu s Tvojimi náušnicami. Nosila si ich 85 rokov bez jedinej prestávky a potom po druhej porážke si mi povedala, nech si ich zoberiem a raz dám mojej žene.
Myslím na Teba vždy, keď prídem do nášho kostola. A vidím Ťa nad otvorenou truhlou Tvojej prvorodenej dcéry ako kričíš „Prečo? Prečo?“.
Myslím na Teba vždy, keď príde na pretras téma vzťahy. Lebo raz, keď som Ťa kŕmil a povedal som, že musím už ísť robiť veci do školy, si mi povedala „A na čo ti bude škola? Aj tak budeš celý život sám a nikto ťa nebude mať rád.“ Možno si to myslela inak, ako to vyznelo, ale aj tak si na to spomeniem každý deň.
Myslím na Teba miliónkrát denne, keď mi do očí padne ruženec, ktorý som si priniesol z Ríma. Lebo keď si už nemohla stáť na nohách pred Tvojou (teraz už mojou) sochou Panny Márie a modliť sa, tak som si každý večer kľakol k mojej posteli a celý som sa ho pomodlil podľa tej brožúrky, čo Ti priniesli z Máriinej légie.
Myslím na Teba každý deň, keď počujem Ave Maria alebo Ave Verum Corpus, ktoré som Ti nechal zahrať na pohrebe. Na jednej strane tie skladby vo mne vyvolávajú nepekné spomienky a na strane druhej si ich aj tak musím každý deň vypočuť. Taký určitý druh sebatýrania.
Myslím na Teba každý jeden deň, keď prídem do Tvojej izby, ktorá už nie je Tvoja, ale hosťovská. A každý deň tam vidím kreslo, ktoré tam už nie je. A každý deň Ťa v ňom vidím ležať otočenú k oknu. A znova a znova prežívam tie posledné dve hodiny, keď som pri Tebe sedel v župane na plastovej oranžovej trojnožke z IKEA a držal Ťa za ľavú ruku. Dve hodiny, až kým si mi nezomrela rovno pred očami. A každý deň vidím tie šedé vodnaté oči, modré nechty a spotené čelo a vlasy. A počujem ten nezvyčajný dych. A vidím tú poslednú slzu, čo Ti vypadla z oka. A vidím, ako si sa nadýchla a potom Ti hlava pomaly klesla do vankúša. A Mamina nad Tebou stála zohnutá a kričala „Mami, mami, …“. A vidím, ako Ti dvakrát naplo celé telo a cítim ako Tvoja ruka stisla moju.
Tieto spomienky prekryli kopu veselších, ktoré sa za tých 21 spoločných rokov nahromadili.
Dvaja ľudia mi už povedali, že by som možno mal skúsiť odbornú pomoc. Že by sa mi uľavilo. Ale ja nechcem. Nechcem prísť o tieto, ani o žiadne iné spomienky a ani o pocity, ktoré sa k nim viažu. Lebo žiadne nové už nebudú. A tak si radšej každý deň nechám trhať srdce. Znova … znova … znova …
Sme hriešne dietky matky Evy,
smutná je nášho žitia púť,
počúvaj modlitby a spevy
a dietkam nedaj zahynúť.