Človek žije dovtedy, kým si ho ľudia pamätajú. Po tých rokoch v archívoch som dospel jedine k tomu. Darmo viem niečie meno, dátum narodenia a smrti, keď medzi tým je prázdno. Život tvoria práve tie maličkosti každodenného bytia. Detaily, ktoré človek sám ani nepovažuje za dôležité. Hlúposti, ktoré nestáli za zmienku …
.
S Babičkou sme hodiny trávili rozprávaním rodinných príbehov. Viem, že praprababka zomrela, keď išla pre dom zametať sneh. Dlho sa nevracala, šli pozrieť kde je a našli ju ležať na ulici. Jej muž zomrel, keď sa ráno zobudil, sadol na kraj postele a padol na zem mŕtvy. Babička mali v kuchyni veľký kameň, na ktorý kládli veci ako na kredenc. Keď dom stavali, kameň sa nedal odkopať, tak tam zostal. Dedov „germanofilný“ bratranec bol najkrajší chlap akého kedy Babička videla. Viem kopu iných „bezvýznamných“ príbehov. Ale nie dosť.
Sľúbil som jej, že všetky tie jej rozprávania nahrám. Sľúbil som jej to pred nejakými štyrmi – piatimi rokmi. A nenahral som nič. Ani minútu. Ani sekundu. Ani jedno kratulinké slovo. Lebo vždy som mal dosť lepších vecí na práci. Alebo som mal pokazený počítač. Alebo pre mňa nejaké úlohy mala mama. Alebo som trávil večer s „kamarátmi“, ktorí teraz nemajú čas stráviť jeden večer so mnou, keď to potrebujem. A tak som nahrávanie odsúval, až kým nebolo neskoro. Až kým neprišiel dvadsiaty ôsmy november 2009, osem hodín aj päť minút ráno. Vtedy sa odkladanie definitívne skončilo.
Nechal som zomrieť spomienky troch, možno aj štyroch generácií. Kvôli mojej lenivosti sú navždy preč. A ja si to každý deň vyčítam. Vyčítam si to vždy, keď držím v ruke babičkine náušnice alebo obrúčky. Vždy, keď otvorím zásuvku so starými albumami a o polovici ľudí ani neviem, ako sa volali. Vždy, keď pozerám filmy typu „Babička“. A vždy si uvedomím, že už na tom nemôžem nič zmeniť…
.
„Keď niekto zachráni jeden život, je to, akoby zachránil celý svet; keď niekto zničí jediný život, je to, akoby zničil celý svet„
Talmud