atyk

Piatkový večer. Piatkový večer, akých už spolu zažili desiatky. Ale aj tak iný. Piatkový večer, na ktorý on čakal dlhé týždne. Dlhé týždne bez jediného slova. Písaného, povedaného.

.

Idú do kina. Je to ako keď idete na rande a cítite, že si nebude mať čo povedať. Tak vyberiete miesto, kde sa rozprávať nedá. Kino. Veď čo by si mali dvaja nekonečne blízki ľudia povedať po dvoch mesiacoch? Sedia vedľa seba, potichu, bez slova, bez zakašľania, bez stretnutých pohľadov. On sa na ňu pozerá vždy, keď sa ona predkloní, aby si podoprela hlavu. Na jej vlasy. Nevidí, či má alebo nemá náušnice. Vyhýba sa pohľadu na jej tvár, aby sa nestretol s tým jej. Pred filmom aj po filme preberú veľmi dôležité veci. Skúšky, voľby, sedenie v ich aulách. Ona prihodí zopár antikatolíckych poznámok.

.

On ľúbi ju. Ona neľúbi nikoho. Ale priateľa má. Lebo on ju má rád a rodičia ho schválili. Veď city prídu. Ani mama neľúbila otca, keď sa brali. A začala.

.

On chce ísť v lete do Španielska. Pôvodne chceli ísť spolu. Ona radšej ale pôjde do Francúzska, lebo jej to rodičia zaplatia. Ale nakoniec nepôjde, lebo nezaplatia. A nepôjde ani do Španielska, lebo by to asi vadilo priateľovi. Priateľovi s ktorým je mesiac, by vadilo, že ide na výlet s priateľom, ktorého pozná od pätnástich. Ale tak – otázka priorít. Otázka dôležitosti. Rebríček.

.

On ju odprevadí domov. Tak ako vždy. Posedí chvíľu v kuchyni. Tak ako vždy. Vypočuje si, aké je divné a nepochopiteľné, že on v piatok nejedáva mäso. Tak ako vždy. Lebo ona nemá rada tradície.

.

Odchádza. Príde domov a ona mu napíše, že je rada, že spolu boli vonku. Príde domov a má v sebe bordel, aký dávno nemal. Príde domov a má zasa raz chuť otvoriť fľašu. Fľašu bieleho.

.

http://www.youtube.com/watch?v=BWerj8FcprM