atyk

Niekedy mám pocit, že som sa narodil do zlej doby. To „niekedy“ by sa dalo nahradiť aj spojením „takmer stále“. Že som akosi nekompatibilný s požiadavkami na vysneného chlapa.

.

Mojej prvej láske som písal básničky. A nie, nebolo to v pätnástich. Mal som 18 a hlavu úplne mimo a navyše z dievčaťa, ktoré za to z terajšieho pohľadu vôbec nestálo. Dnes tie básničky ležia na dne poslednej zásuvky a pri každom veľkom upratovaní ich vytiahnem a poviem si „ty si trapny. ty si taky trapny„. I keď ona ich v tom čase zhodnotila slovom „nádherné“ a jej pohľad pri tom si viem vybaviť na počkanie ešte aj po tých rokoch.

.

Mojej prvej (a jedinej) priateľke som na mesačné „výročie“ priniesol ružu. Jednak som vedel, že je do mňa zbláznená až po uši a že si určite pamätá, kedy sme sa dali „dokopy“ a jednak som si (priznávam) aj trochu tíšil svedomie, lebo som ju vlastne nemal „lásočka-moja-jediná“ štýlom rád. Len ja neviem hovoriť nie. Šokujúce bolo, že ona si neuvedomila, prečo som jej tú ružu dal a že teda nevedela, že sme spolu mesiac. A ešte šokujúcejšie bolo, keď som sa od kamarátky dozvedel, že to „nie je normálne“ lebo „normálni ľudia si darčeky na výmesačie nedávajú„. A mohol som si zasa raz zašeptať „ty si trapny. ty si taky trapny„. Mimochodom – druhé „výmesačie“ sa už nekonalo.

.

Najviac romantických (?) nápadov som samozrejme mal pri mojej prvej a dúfam, že aj poslednej „THE ONE“ láske. Počnúc začatím riešenia (neznášam to slovo, preto ho furt používam) v takom čase, aby prípadné prvé rande vyšlo na čas, keď by sa dali pozorovať Perzeidy a pri tom pojedať jej milované čipsy s kyslou smotanou. Dosť ťažko realizovateľné, keďže som z iného malomesta, v tom čase bez vodičáku, a teda po rande by ma čakalo asi tak osem kilometrov peši krížom cez neosvetlené vinohrady. Ale aj s odstupom času viem, že by to za to stálo.

.

Nesmiem samozrejme zabudnúť na úplný začiatok – kamenné znamenie. To som v máji 2008 bol na brigáde a zazvonil mi telefón. THE ONE. Sadol som na kraj chodníka, nohy položil na násyp zo štrku, stlačil zelené tlačidlo na telefóne a do oka mi padol žlto-oranžový kameň v tvare srdca. Vtedy som si vravel „znamenie, to je znamenie„, neskôr som plánoval, že ak sa dáme dokopy, tak jej ho dám a po dvoch rokoch, čo ho mám položený na poličke si hovorím „ty si blbec. ty si taky strašny blbec. a ešte k tomu trapny„.

.

Úplne neoslnivým sa ukázal aj nápad vianočného darčeka v podobe CDčka s piesňami od jej obľúbených autorov. Síce to bol darček „skvelo skvelý“ a trafil som „tak 80percent“ ale plánované topenie dievčenského srdiečka sa nekonalo. Veď prečo by sa aj malo, keď to bol len jeden z ďalších úplne trapnych nápadov. Rovnako ako aj zväzok (vlastnoručne strihanej) levandule prinesený do práce s tým, že si ho má dať pod vankúš, aby mala THE ONE pekné sny. A rovnako aj FB-event „Filmová noc“ len pre nás dvoch, lebo viem že má rada klikanie na eventy. Trapny-trapny. A to už nehovorím o vlastno“ručne“ robenom programe, ktorý jej vypočítal 7777-mi deň života a vysvetlil, prečo bude úplne šťastný na základe rozkladu na prvočísla a použitia základných matematických operácií. Človek by čakal, že matfyzáčka niečo také ocení. Ale hovno-hovno, zlatá rybka.

.

A tak som si vlastne dokázal, že som úplne mimo. Že básničky, romantické darčeky a ani rande snov sa už nenosia. THE ONE  sa nakoniec rozhodla pre jedného zo skupiny ľudí ktorých zavrhla – informatika, ktorý doma organizuje poker párty, čo je podľa nej nesprávne (vytrhávam to trošku z kontextu) a je od nej trochu mladší (čo by jej rodičia pôvodne nezniesli) a nič k nemu necíti.

.

Asi by som mal prehodnotiť svoj prístup k týmto veciam. I keď ja vlastne dúfam, že tieto veci už nikdy neprídu na môj denný program. Proste, načo sa silou-mocou hnať do niečoho, čo človeku zjavne nejde …

.

„Sakra, toto je presne to, čo som chcela od môjho frajera“
MAL