atyk

Moji rodičia počas druhej svetovej vojny bývali v malej dedinke pohoria Malej Fatry – vo Vrícku. Otec tu pôsobil ako horár.

.

Otec sa už od prvých dní Slovenského štátu (…) zapojil, podľa svojich možností, do boja proti fašizmu.

.

V čase, keď sa začalo rodiť SNP, povstalci obsadili vojenské kasárne martinskej posádky, ktorej vojaci sa pridali k povstalcom. Odtiaľ potom postupovali po okolí. Všade ich ľudia privítali a celé obce sa pridávali na ich stranu. Keď prišli (dopoludnia 30. VIII. 1944) do obce, kde bývali moji rodičia, po prvýkrát narazili na odpor. Bývalo tu totiž veľa nemeckých rodín, z ktorých niekoľko bolo na strane Nemcov. Títo nesúhlasili s pridaním sa k povstalcom a začala prestrelka. Slováci sa pridávali k povstalcom aj napriek tomu, že sa už v začiatkoch vystavili nebezpečenstvu Gestapa.

Prvého raneného v tejto obci museli ihneď operovať. Doniesli ho do našej horárne, kde ho najprimitívnejšími nástrojmi operovala neznáma lekárka za asistencie mojej matky. Ako nástroje jej slúžili niektoré kuchynské potreby. Operácia prebehla úspešne a pacient bol v noci odtransportovaný do nemocnice.

Neskôr sa u nás ubytoval Hlavný štáb SNP, veliteľom ktorého bol Žingor, zástupca veliteľa bol sovietsky dôstojník Popov. Odtiaľto bola riadená Brigáda generála M. R. Štefánika, ktorej členmi boli aj moji rodičia.

Otec bol už od začiatku zapojený do ilegálnej práce (…). Za pomoci svojho služobného postavenia sprostredkúval odkazy a stretnutia jednotlivých ilegálnych pracovníkov. Upozorňoval na nebezpečenstvá. Ako člen Revolučného národného výboru bol spojkou niekoľkých ilegálnych skupín, čo mu tiež umožnilo pomáhať partizánom.

Po dočasnom potlačení Povstania nemohol ďalej ostať na svojom mieste. Spolu s matkou a ostatnými členmi Revolučného národného výboru (…) odišli do hôr. V Kuneráde sa prihlásili u svojej brigády, kde ich prijal čelný funkcionár brigády Dr. Karol Stráňay. Tu rodičov rozdelili.

Od Kunerádu (začiatok zimy 1944) až do oslobodenia (leto 1945) sa moji rodičia stretávali len zriedka. Na otca vypísalo Gestapo zatykač a musel sa ukrývať. Nemci ho dlho hľadali, napokon sa im ho podarilo vystopovať. Bol uväznený v Muráni. Aj tu, ako niekoľkokrát počas vojny, mu od odvlečenia do nemeckých táborov, ba i od istej smrti, pomohlo to, že od detstva vedel perfektne niekoľko cudzích rečí – maďarsky, nemecky, francúzsky (Pozn. Atyk – matku mal Maďarku, deda Rakúšana a francúzština bola povinným jazykom na gymnáziu, kde študoval). V muránskej väznici bol dozorca – Maďar. Keď zistil, že otec hovorí po maďarsky, dali sa spolu do reči a ukázalo sa, že mu pomôže z väzenia. V noci pred transportom pripravil dieru v plote, kadiaľ otec podľa dohovorených signálov spolu s niekoľkými ďalšími ušiel z väzenia.

(pozn. Atyk – Vo väzení sa spoznal s Gustávom Husákom. Ten mu pri náhodom stretnutí začiatkom 60tych rokov vyrozprával, ako bol v 50tych rokoch väznený a to za takých podmienok, že bol napríklad dlhodobo bez prísunu tekutín a stravy a bol nútený jesť vlastné výkaly)

.

Odteraz bolo potrebné, aby sa otec ukrýval ešte viac a pracoval i ďalej ilegálne. V čase, keď ho veľmi prenasledovali, ukrýval sa v rodnej Kremnici a medzi iným tiež v (Svätom) Jure.

.

Matka i ostatný nevedeli, čo je s otcom, preto ho matka musela často hľadať. Niekedy jej pomohli známi dostať sa mu na stopu, niekedy sa stretli len náhodne. Raz dokonca niekto matke povedal, že otec padol v Banskej Bystrici. Tam prezrela všetkých mŕtvych (v mestskej márnici), ale našťastie otec medzi nimi nebol.

(pozn. Atyk – rovnako ona sama bola jeden čas považovaná za mŕtvu a jej rodičia za ňu dokonca nechali v našom farskom kostole odslúžiť zádušnú omšu)

Priatelia rodičov, najmä otca, upozorňovali, aby odcestoval na „Dolniaky“, lebo sú mu na stope. Odcestovali teda k matkiným rodičom (na Neštich, dnes časť Svätého Jura). V tom čase mala matkina sesternica svadbu, na ktorej sa zúčastnili aj rodičia. Do tohto domu prišla nemecká hliadka. Pretože len otec sa mohol s nimi najlepšie dohovoriť, vyjednával s nimi. Oni trochu skomolili jeho meno a otec ich presvedčil, že takého tu nenájdu, hoci bolo jasné, že hľadajú práve jeho. Prečo by mu však neverili, keď tak perfektne hovoril ich rečou.

.

Rodičia hovorili, čo všetko zažili počas vojny, koľko zla napáchali fašisti. Samozrejme hovorili aj o bojových zážitkoch, ale z tých ma chytala hrôza. Každý vie ako drasticky transportovali Židov do svojich táborov a čo tam s nimi robili. Koľko nevinných ľudí vyvraždili.

.

Matka spomína, koľko detí sa v tých časoch narodilo v horách za ťažkých spomienok, len za pomoci najjednoduchších pomôcok a v zemľankách. (Pozn. Atyk – ona sama v zemľanke „oslávila“ svoje dvadsiate narodeniny a v ten deň mali na jedenie len kapustné hlúby, ktoré niekto ukradol z kompostu)

.

Partizáni prekazili fašistom veľa útokov a dopomohli k nejednej porážke. Preto ich Nemci prenasledovali. Partizáni boli nečakane vyzradení. Bolo treba sa ihneď presídliť. Presun bol za mesačnej noci a bolo treba prejsť cez spustošený, takmer holý kopec. Fašisti strieľali, každý utekal kade mohol, aby sa vyhýbal guľkám a zachránil si aspoň holý život. Ráno sa všetci stretli na dohovorenom mieste, nik nebol zranený. Neverili sami, ako sa mohli tak šťastne presunúť.

.

O vojne a jej hrôzach, ba i o príhodách z nej, by sa dalo veľa rozprávať. Koniec vojny v roku 1945 privítal každý človek s nadšením (…)

.

Po skončení vojny Predsedníctvo Slovenskej národnej rady udelilo otcovi na znak zásluh o obnovenie ČSR a oslobodenie slovenského národa „Pamätnú medailu Radu SNP“.

Po otcovej smrti v roku 1968 sme so sestrou dostali list od Zväzu protifašistických bojovníkov z Vrícka, kde nám posielali pamätný odznak partizánskej brigády generála M. R. Štefánika – in memoriam, so slovami: „Nech Vám on pripomína zásluhy Vášho otca v boji proti fašizmu“.

.

.

Jana L., Atykova mama

podľa rozprávania mojej Babičky a Krsnoši

1974

.

.

Poznámky Atyka:

1. miesta písané kurzívou označujú text pridaný Atykom

2. miesta označené (…) označujú miesta vynechaného textu, ktorý obsahovo nesúvisia s témou SNP, ale ich vloženie bolo vynútené dobou, kedy text vznikal

3. oslovením „otec“ je myslený môj dedo Jozef (1915-1968) a oslovením „matka“ moja Babička (1924-2009)

3. moja Babička počas rozhovorov so mnou viackrát zopakovala, že SNP ako také nemalo žiaden zmysel, pretože jeho priebeh nebol podporený väčšinou obyvateľstva, ďalej že ich účasť v Povstaní bola chyba a že bola vynútená tým, že Hlavný štáb sa ubytoval v ich horárni

4. Babička taktiež viackrát zopakovala, že „tie ku**y (=hlavný štáb) všetko požrali čo doma mala„