atyk

Mám pocit, že všetci okolo mňa sú nešťastní. Asi to bude spôsobené tým starým známym „vrana k vrane sadá…“. Ak sa aj náhodou objaví niekto šťastnejší, vytesním ho, a teda koncentrácia nešťastia sa ďalej udrží na maxime.

.

Keď to tak narýchlo prerátam, poznám minimálne 6 ľudí, ktorí sa pokúsili o samovraždu, alebo ju aspoň zvažovali. Potom je tu kamarátka, čo bola na drogách. Ďalšia, ktorá si problémy riešila v posteli (akože s chlapmi). Našli by sa aj nejakí utápači v alkohole. A nakoniec ešte jedna, ktorá túži dostať nejakú smrteľnú neliečiteľnú chorobu.

Ja som si postupne prešiel všetkými tými fázami. S výnimkou drog. Dokonca aj ten sex hrozil, lebo keď som zažil svoje prvé (a veľmi kruté) odmietnutie od opačného pohlavia, tak tá posteľná kamarátka ma ukecala, aby som na pokeci dal správu s obsahom cca „Ktorá neskúsená odpanicuje mladého zajačika?“ Človek by neveril, koľko reakcií mu príde … Ale k veci …

Po dlhšom vývoji som dospel do stavu, kedy som začal očakávať, že za všetko zlo sa človeku časom vráti niečo dobré. Myšlienka založená na jednoduchom princípe. Niečo ako kladný a záporný náboj vo fyzike. Alebo rovnováha síl. Straty a nálezy.

Ani tento prístup mi ale časom už nepostačoval. Tak som prešiel k tomu, že po viacerých zlých veciach príde jedna veľmi veľmi ohromne dobrá. Vlastne som k tomu prišiel z myšlienky, že Boh len skúša, koľko ešte unesiem. A že v určitom okamihu už medzu únosnosti prekročí a vtedy to zvrtne.

A v to verím stále. Len to by znamenalo, že som neuveriteľne silná osobnosť. Ale vážne. Proste po všetkom, čo sa na mňa za posledné roky nahrnulo, by som už rád zažil ten prevrat. Po základkárskej šikane, psychicky narušenom otcovi, neliečiteľnej  poruche syntetizácie pigmentu, mamininej chorobe, rozpadnutom vzťahu s bratom, babičkinej chorobe, maximálne zlom výbere vysokej školy a v neposlednom rade aj smrti ľudí, ktorí mi boli drahí. A po každodenných maličkostiach, ktoré mi strpčujú život. Ako keď mi jeden deň dá revízor pokutu 40 eur za to, že jazdím štyri roky „načierno“ električkou, druhý deň nejdem na dôležité cviko, aby som to vybavil a na podniku sa dozviem, že revízor si „nepretočil stranu v čítačke“. Človek aby každý deň vstával s tým, že „Čo sa mne zase dnes stane?“.

Pred sviatkami som si povedal, že skúsim zmeniť svoj prístup k životu. Takže teraz ráno vstanem a prvé čo urobím je, že si prečítam môj obľúbený 23. Žalm a zamyslím sa nad ním. Snažím sa každý deň urobiť nejaký dobrý skutok. Typu pomôcť neznámej babičke vytiahnuť nákup do kopca, dať pár eur niekomu núdznemu, pomôcť kostolníčke s niečím v kostole alebo aspoň nejakému spolužiakovi pomôcť so zadaním. Snažím sa všemožným spôsobom vyhnúť hádkam a zlej nálade (čo je pri mojom bratovi nemožné, ale …) a potom sa snažím každý večer cvičiť. A snažím sa vlastnej práci do školy nevenovať viac času, ako je nevyhnutné (čož sa ale zrkadlí v kope zadaní, čo mám na stole). Proste sa snažím všemožným spôsobom nájsť vnútorný pokoj. A fungujem takto už týždeň a pokoj nikde. Asi si to vyžaduje dlhodobejšiu snahu, ale aj tak, nejaký výsledok by už prísť mohol.

A okrem toho stále čakám. Čakám na ten zlom, kedy pohár pretečie a Boh sa rozhodne, že je rada na mne. Že už si aj ja zaslúžim ten svoj kúsok šťastíčka …

.

Na svete nie je jediná dramatická zápletka, ktorú by už Shakespeare nezaznamenal – rodinná pomsta, politikárčenie, súboj medzi mužom a ženou. Všetko už skúsil. A aké nám dal nakoniec ponaučenie? K akému žánru prišiel po toľkých rokoch driny a sebaobetovania? K tragédii. Ako všetci romantici, aj on si uvedomil, že hra nekončí bozkom, ale kopou mŕtvych Dánov ležiacich na javisku.